A čo sa s Buffy stalo? Okrem toho, že ju pár ľudí vrátilo a ďalší si to rozmysleli, tak u nás dohárala, chudne, naučila sa pár prvkov, chodí Linde asistovať na canisterapiu, žerie všetko, čo nestihneme skryť, strašne chrápe a preto spí na chodbe...
Kým nezašuští obal z granuliek, tak v podstate ani neviem, že ju máme. Aj keď to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá, tak je celkom živá. Fakt:) Keď máte pre ňu niečo fajné, samozrejme. Pre jedlo chodí aj po rebríku.
Keď sa vám Buffy nezapáči na prvý pohľad, tak neskôr to už lepšie nebude. Aj mne trvalo dosť dlho, kým som si uvedomila, že aj keď sa nikdy nebudeme prehánať po parkúre, tak aj napriek tomu má veľa iných predností. Ale chvíľu jej trvalo ma o nich presvedčiť.
Až pri nej začínam trošičku rozumieť všetkým tým presladeným výrokom o verných psích očiach a o tom, ako pes žije len pre pekné slovo svojho pána...Určite ste pár podobných viet čitali aj vy. Mne pripadali do dnešných dní mierne povedané - prehnané. Ale keď začnete priťahovať psíka ako magnet, keď na vás bude celú dobu civieť a predierať sa cez všetko možné na posteli len aby sa vás aspoň trošku mohol dotýkať a keď začne vrtieť chvostíkom hneď ako sa naňho len pozriete, začnete mať blbý pocit, že ten pes žije skutočne len pre vás. A s tým sa už fakt nedá nič robiť.
