Kajko – kríženec argentínskej dogy a bieleho švajčiarskeho ovčiaka.
Kajik je môj prvý pes. Táák strašne som chcela psa, až sa to konečne splnilo. Aj keď skôr omylom, ale predsa. Kajkovho ocka mal môj brat a nejak sa priplietol k susedke počas hárania...
Som veľmi vďačná za to, že bol Kajko taký, aký bol. Ako všetky molosy má trošku dlhšie vedenie, je citlivý a všetko si pamätá. To s tou pamäťou bolo často skôr na škodu.
Píšem o Kajkovi v minulom čase, pretože už u mňa nebýva. Po tom, čo sa v Linde ozvali pastierske pudy a musela som ich venčiť osobitne a keďže Peťo má Putina, nebola to sranda. Našťastie sú aj iní ľudia, ktorí majú Kajka rovnako radi ako ja. Teraz je šťastný, že sa nemusí o pozornosť svojho pána s nikým deliť a Linda sa už aspoň nemusí starať o všetkých psov v parku, aby neprekročili hranicu a ja mám tiež kopec času pre Lindu. Stále mi chýba, ale viem, že mu je dobre a to je najdôležitejšie.
Ale späť ku Kajkovi. Venovali sme sa hlavne základnej poslušnosti. Pri všetkom ostatnom je nutné mať psa navoľno, alebo sa tam strieľa. A to s Kajkom nešlo. Skúšala som s ním aj agility, ale ako správny molos, bavilo ho to tak 20 minút. Aj keď energie na skákanie mal na nevyčerpanie. Ako maličký mal blízke stretn
utie s petardami. Odvtedy sa bál všetkého hlučného. S veľkou dávkou trpezlivosti sa to podarilo zredukovať len na tie petardy a hrom.
Kajko ma naučil veľa. Fascinovala ma jeho pokojná povaha, priateľstvo k iným zvieratkám, tančeky radosti, kvôli ktorým sme nemohli mať v chodbe nič krehké, to, ako sa skutočne usmieval, keď prišiel niekto známy,....
Niekto relaxuje pozorovaním rybičiek, ja som bola šťastná, keď sa Kajko mohol voľne prebehnúť po lúke s vedomím, že nikde nič nebuchne.
Získala som pocit, že mám nervy zo železa a aj somariny, čo stále vymýšľajú v škole mi pripadali ako malichernosť oproti tomu, s čím stále prišiel Kajko. Nikdy nezabudnem na SKUTOČNE zmiešané pocity, keď som ho poldňa naháňala, lebo niekde niečo buchlo a Kajko sa zľakol a potom prišiel a ja som ho chcela roztrhnúť na 50 kúskov, ale nemohla som, lebo druhý krát by prišiel o to neskôr. A na druhej strane som bola šťastná, že je konečne späť.
Bola som mu vďačná, že mi neostali žiadne nervy na trápenie sa s blbosťami, ale prerátala som sa. Nikto mi totiž nepovedal, koľko trpezlivosti si vyžaduje malé zvedavé mačiatko....
