A pár riadkov pre tých, ktorí nemali tú česť deliť sa o svoj príbytok s týmito tvorčekmi.
Korytnačka nie je ten typ domáceho zvieraťa, ktorý by vám veselými kúskami rozjasnil pochmúrny deň, alebo vás prejavmi lásky a oddanosti odradil od samovražedných úmyslov. Je to nezávislý tvor, ktorý s nami v byte koexistuje nedobrovoľne, pretože pochádza z celkom iného miesta. A navyše aj z celkom inej doby. Korytnačky sú pôvodom oveľa staršie než človek. Už pred 200 miliónmi rokov upierali ten istý meravý pohľad napríklad na dinosaurov. Kdeže bol vtedy nám dvojnožcom koniec?
Ak už teda donútite pancierovaného plaza, aby s vami žil pod jednou strechou, snažte sa mu spríjemniť tých pár rokov (jeho:-) dlhého života, čo prežije s vami. Je to celkom jednoduché. Suchozemské korytnačky sú väčšinou bylinožravé, pretože sú príliš pomalé nato, aby si ulovili nejakú mäsitú korisť. Našim stačí denne jeden-dva šalátové listy, sem - tam niečo sťavnatejšie. Mimochodom, kŕmenie je jediná zábava, ktorú si s korytnačkou užijete. JOzefínka je hrozne pažravá a bezzubými čeľusťami (korytnačky nemajú zuby) vie pri jedle narábať prekvapujúco rýchlo.
Plazy na rozdiel od nás cicavcov nevedia regulovať telesnú teplotu, preto si pomáhajú, ako sa dá. Keď je jasný deň, Zuzka hneď prilezie, aby absolvovala svoj obľúbený slnečný kúpeľ. Niekedy sa takto vyhrieva aj pol dňa a ako slnko postupuje, postupne sa aj ona presúva, aby bola stále na osvetlenom mieste. Korytnačky si veľmi rýchlo - relatívne - zvyknú na pohyb slnka na vašej podlahe a nech sú kdekoľvek, na polhodinu presne stále vycupitajú, aby sa mohli celý deň vyhrievať.
Chladnejšie obdobia korytnačky prevegetujú. Počul som dokonca, že niektorí chovatelia tento fakt zneužívajú a keď odchádzajú na dlhší čas z domu, svoju pancierovku jednoducho odložia do chladničky. Stredoeurópsku zimu korytnačky v pokoji celú prespia. Naša Zuzka nie. Nenaučila sa to. Cez zimu len tak pospáva po tichých kútoch bytu a objaví sa raz za pár dní, aby sa napila. Zato na jar, keď opäť naberá kondičku, absolvuje jeden „rýchlostný“ okruh po byte za druhým. Zuzka si paradoxne na spánok vybera tie najteplejšie miesta. Vopchá sa medzi radiátor, alebo za chladničku. A keď sa jej chce, tak sa ide prejsť. Jozefínku bývalí majitelia zimovali. Ja to robiť nebudem, sama si už našla chladný kútik a zatiaľ je tam spokojná.
obrusovala dlhé pazúriky. Preto sa na ňu nehnevajte, ak vám nimi trochu „spracuje“ rohy nábytku či omietku.Inak, v
byte korytnačka nie je príliš šťastná. Na hladkých a rovných povrchoch má málo príležitostí, aby si Radšej ju občas zoberte von, nech si voľne polozí v tráve. Len pozor, ľahko sa stratí. Kde ju potom hľadať? Na najvyššom mieste. Korytnačky majú akýsi horolezecký pud, snažia sa liezť stále dohora. Zistili sme to, keď sme Zuzku a Katku brávali do záhrady. V pravidelných intervaloch sme ju vypúšťali na dolnom konci pozemku a po pol hodine sme ju vždy išli vyslobodiť z plota v najvyššie položenom kúte.
Z predchádzajúceho je jasné, že korytnačka je ideálne domáce zviera, pokiaľ hľadáte tichého, nezávislého a filozoficky založeného spoločníka. Dokáže napríklad ticho a nehybne ležať pri nohách a počúvať s vami muziku, nech máte akokoľvek zlý hudobný vkus. Korytnačky totiž nemajú uši. Pramatka všetkých korytnačiek vraj mala uši ako netopier, len jej zavadzali pri zaťahovaní hlavy do panciera, a tak evolúcia vykonala svoje.
