O obedience som toho čítala veľa. A rôzne veci. Ale až po tom, čo na Slovensku vznikol klub obedience a začal sa aktívne snažiť o narodenie tohto športu aj u nás, začala som sa na túto možnosť pozerať inak. Nerada robím niečo len tak, len tak pre seba, bez nejakého cieľa. Je síce fajn, že poslušnosť zvládnutú máme, že vieme pár prvkov tanca, že Linda behá za tanierom,...ale všetko to robíme vtedy, keď máme chuť. A občas sa nám nechce skutočne dlho :))
Systematicky pracovať na niečom sa donútim len vtedy, ak to môže mať nejakú cieľ. V tom mi veľmi pomáhajú preteky. Potrebujem mať proste nejaký termín, dokedy mám zvládnuť niečo konkrétne a súťažná atmosféra ma potom samozrejme posúva ďalej, núti to pracovať stále viac. Preto som veľmi uvítala možnosť súťažiť s Lindou aj v poslušnosti. Klasická poslušnosť nás veľmi neoslovila. Obranu robiť nechcem a stopy ma nebavia...
Seriózne sme sa teda obedience začali venovať až po absolvovaní seminára v Šamoríne, kde som vďaka skvelej prednášajúcej pochopila z tohto športu trošku viac.
Prišla som na to, že nám treba celú doterajšiu poslušnosť prekopať od základov, zmeniť niektoré povely a asi budem nútená klikať aj Linde.
Veľmi sa teším na túto novú možnosť, ktorá sa otvára aj preto, že obedience-poslušnosť-môžem trénovať skutočne kdekoľvek a kedykoľvek. Potrebujem len pásku štvorca, kužele a aportovacie predmety. Takže už žiadne výhovorky na počasie, na blato na cvičáku, na skoré stmievanie, na rozmerné prekážky...
Dúfam, že sa časom dostaneme aj na nejaký pretek a budem tu o ňom môcť napísať.
