Konečne začínam chápať, o čom tento psí šport je. Asi to nebude len tak ledabolo sa poflakovať po lese so psom na vodítku. Tento výlet bol teda riadna zaberačka a myslím, že ma už na tie kopce nik len tak pešo nedostane. Moje pocity ovplyvnil aj zdravotný stav a únava. Ale na tieto akcie treba chodiť kompletný, preto sa nechcem veľmi vyhovárať:) Pravda je, že už v úvode som to chcela vzdať a trošku to teraz ľutujem. Neviem chodiť, bolí ma chrbát, necítiť si ruky a nohy. A ako sa poznám, bude to trvať ešte celý ďalší týždeň.
Kde nás prehnali tentoraz? Začínalo sa pod kavečianskym zjazdom, cez svah sme zišli až na Alpinku a potom šup nazad na vleky. Väčšina cesty bola po asfaltke smerom dole, ale zabrať dal hlavne kopčisko v úvode a na konci. Celá spotená, unavená a hladná som to akotak zvládla.
Počasie odradilo asi polovicu prihlásených trekkerov, prišli len tí zdatnejší, čo sa odrazilo aj na našom umiestnení. Trošku sme si pohoršili od januára, ale vzhľadom na podmienky som šťastná, že som to vôbec celé prešla:)
Ďalší výlet je naplánovaný na júl. Tejto akcie sa ale nezúčastníme a dúfam, že za polroka už naberiem odvahu a dám sa na to opäť. Keby sa to ale malo diať o mesiac, tak budem asi veľmi rozmýšľať.
Nuž, opäť som si otestovala sily a posunula hranice.
A ako to zvládla Bafa? Zas sa v cieli tvárila rovnako ako na začiatku, nevyzerala ani smädná, ani unavená, s Lindou si ešte veselo pobehala po parku a doma sme jej dopriali výdatnú sprchu. Blato mala až na chrbte.
