Rupert – mačka domáca
Ruperta máme len chvíľku. Neviem, čo ma to napadlo mať mačku, ale stalo sa. Stálo ma veľa síl prehovoriť Peťa, možno som sa v kútiku duše bála toho, ako zareaguje Putin, ale všetko dopadlo dobre.
Rupert je najdúch z ulice, malé zvedavé, neposedné mačiatko a už len čakám, kedy vyrastie a nebude sa mi motať pod nohy. Musí byť stále tam, kde sa niečo deje, čo v našom malom bytíku nie je problém.
Myslela som si, že po Kajkovi mám nervy zocelené, ale to, s čím som sa stretla doteraz sa naozaj nijak nevyrovná tomu, čo stretávam teraz. Možno, keby ma niekto varoval, čo znamená mať doma mačiatko, tak by som to aspoň očakávala.
Nemôžem sa pohnúť bez toho, aby mi nebol v pätách, pri sprchovaní na mňa tiež musí dávať pozor, akékoľvek šuchnutie sa okolo kuchynskej linky si prekladá ako prípravu jeho mňamky a aj tieto riadky môžem napísať len pre to, že momentálne spinká na gauči. Inak by mi lovil prsty na klávesnici....
O čo krajší je potom pohľad na to malé bezbranné klbko krútiace sa na stehnách do najkrkolomnejších póz, na tie dve obrovské očiská, ktoré na vás spýtavo pozerajú, na tie zamatové labinky so skrytými pazúrikmi,... Ako rýchlo sa dá zabudnúť na všetko, čo stihol cez deň vyviesť, keď sa večer schúli vedľa vankúša a spokojne pradie.
A myslím, že tiež nie je bežné vidieť teriéra nechať sa boxovať od malého mačiatka, ktoré si na ňom trénuje svoje lovecké vlastnosti.
Ale aj napriek tomuto všetkému už čakám, kedy dospeje, narastie, stane sa nezávislým, nebude mi stále v pätách a nebude na mňa v sprche tak civieť.
Teda, aspoň ma tým každý utešuje. Dúfam, že to nerobia len preto, aby som to s ním už nejak vydržala:) Ale keď majú pravdu? Nebude mi za tým všetkým smutno?
